Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, (980) dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“ 

Volá sa sviatosť svätej spovede, (1456) lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi. 
Volá sa sviatosť odpustenia, (1449) lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“. 
Volá sa sviatosť zmierenia, (1442) lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2Kor 5,20). Kto žije z milosrdnej Božej lásky, je pripravený odpovedať na Pánovu výzvu: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5,24). 

Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve.“ Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, (2305) „zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou“. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.