O Kanianke

Pútnik sv. Vojtešský na rok 1908.

Nasledovaniahodný príklad.

(Text je prepísaný v pôvodnej verzii a v slovenčine z r. 1908.) 

Na úpätí veľkej Magury v stolici nitrianskej, medzi Bojniciami a Lazanmi, leží maličká, sotva 400 duší počitujúca dedinôčka. Kto tam bol, kto tú chudobu videl a tú pôdu, tŕnie a bodliačie prinášajúcu, ktorú ten ľud slovenský obrába a z ktorej sa živí, skúsil, ten si z hĺbky srdca vzdychne a slza sústrasti z oka mu vypadne. A predsa býva tam ľud spokojný, veselý, mravmi a pobožnosťou vynikajúci. A čo ho v týchto krásnych cnostiach udržuje a upevňuje? Vzdialenosť od pokazeného sveta, presvedčenosť, že len účinná v i e r a  spasí a šťastlivým učiní človeka a to neoceniteľné vodcovstvo, ktoré ten ľud riadi a spravuje od rokov a rokov. A preto som si i ja tú rozmilú dedinôčku vybral, by ju verne opísal a tebe, drahý čitateľu „Pútnika sv. Vojtešského“ čo príklad nasledovania hodný pred oči postavil. Vyvolil som si ju, poneváč sa tu divy a zázraky dejú a tebe, kresťanský svete, za príklad slúžiť musí.

Nenie tomu len tri roky, čo si títo úbožiaci vystavili úhľadnú k a p l n k u  k  úcte preblahoslavenej Panne Marii v cene 1600 zlatých a dnes už kupujú, ba vlastne už i kúpili pozemok v cene 2000 zlatých, na ktorom  r i m s k o   k a t o l í c k u    š k o l u   na česť a chválu Božiu, na spásu potomkov svojich a na zahanbenie mnohých majúcejších obcí stavať idú.  Meno obce tejto je Kaňanka a toho, čo obec túto k takým skutkom viedol a vedie, meno je: Štefan Baláž, ktorý dnes už 70 rokov číta, ale i dnes duchom neohroženým nadaný i seba i svojich spoluobčanov k skutkom bohumilým a slovenskému ľudu dôstojným slovom i skutkom povzbudzoval a povzbudzovať neprestáva. Keď muž tento z Lazian do Kaňanky – kam sa priženil – prišiel, málo kto myslel: čo v ňom prebýva a čo on hodlá, lebo cesty Otca nebeského sú nevyspytateľné. Lež Boh mu pomáhal a ho riadil; a preto keď to spoluobčania spozorovali, za rychtára si ho vyvolili, v ktorom úrade on cez úplných 27 rokov zotrvával a i dnes, trebárs meno nenosí, predsa rychtárovou pravou rukou je. Jedno mu však v Kaňanke vždy chybelo a to bolo, že on na litániach, spoločnom ruženci a iných pobožnostiach zúčastniť sa nemohol; a preto začal premyšľať akoby tomuto nedostatku odpomohol. I bežal za svojim duchovným otcom a vodcom   J a n k o m  L a t y á k o m, a ten, ktorý mu vždy naučením, radou, knihami mravnými, novinami na pomoc bol, ani včuľ ho neopustil. Staraj sa a pracuj! Znelo jeho otcovské napomenutie. Posmelený Štefko prišiel domov, vzal vrece na plece, šiel po dedinke z dom do domu, prosil, pýtal, žobral a čo nažobral, predal, peniaze na interess dal a počty z toho každoročne i pred Bohom, duchovnou vrchnosťou a občanmi složil. Sosýpalo-li sa farárovi, pastierovi, hlásnikovi a keď volačo zbudlo, i s tým takže urobil. Našli sa v obci tejto i takí, ktorí sa neporiadne držali, škodu robili a iné výstupky páchali; takých milý Štefko nemilosrdne pokutoval, aby ich tak na lepšiu cestu priviedol, a pokutu na Bohu milý cieľ obrátil. Keď takto pokutovaní hnevať sa a krik robiť začali, tým ich tíšival: „v e ď  t o  b u d e   n a  k a p l n k u.“  V obci tejto i prútie rástlo  a chýrne boly i košiny a krošničky kaňanské; ale pri rezaní prúťa to podľa toho išlo: kto z koho, ten z toho, a to bolo príčinou vady, závisti a processov. Občania! hovorí statočný predstavený, nesvedčí sa, aby tí najmocnejší i tu najväčší osoh mali; my to prútie dáme na verejnú licitáciu a utržené peniaze odložíme na kaplnku. Bolo to múdre slovo, a preto ho každý i s radosťou prijal. Nepoviem, žeby sa nikdy nebolo pilo, ale choďte i dnes ta, pozrite si a presvedčíte sa, že je tam i dnes mieročka, ale nie decová, lež len pol decová, a dve, najviac tri také a je už dosť. Keď bol koniec roku, náš Štefko počty svedomite do knihy zapísané, do ručníka zakrútené pekne rúče do fary zaniesol, aby tam jeho celoročné šafárenie prezreté a podpísané bolo. Mnoho rokov on to robiť musel, ale „babka k babce, budú kapce“, hovorieval on. A tak sa i stalo. Kaplnka už stojí, Štefko a spoluobčania jeho s radosťou pospiechajú s knižočkou pod pazuchou a pátričkami v ruke, aby sa tam pomodliť i zaspievať si mohli, a na školu už len, len že sa fundamenty nekopú. Keby v každej obci takí predstavení boli a tak svedomite sa šafárilo: či by bola obec  bez kaplnky a školy a to rimsko-katolíckej? Ale svet to nevidí, svet takéto veci neodpláca, kríž nevisí na prsiach jeho. Nuž keď ho svet zaznáva, aspoň my si i meno i obraz jeho tu v našom milom „Pútnikovi“ zvečníme a toto meno, tento obraz nech každému predstavenému do duše volá: Čiň i ty tak a spasený budeš!!    

Pred búrkou.    

(Báseň je prepísaná  v pôvodnej verzii a v slovenčine z r. 1908.)

             

Slnka žiarou dmie sa vzduch,                        Sparným vzduchom víchra chlad

zlatoklasé pole zreje,                                       zvestuje už znaky hrúzy….

požehnaním Boží duch                                   Búrka divá naporad

štedrosť hojnú na zem leje.                            požehnania dar hrdúsi.

 

Hoj, posvätná otcov zem                               Tak v živote šťastia kvet

plná blaha, plná krásy!                                  divo rušia hromu zlosti,

Lež čo?! – Čujte, zdiaľky sem                       človek by ver‘ musel zmreť,

dorážajú hromu hlasy.                                   lež Ty, Bože, dáš milosti.